Ešte si pamätám ako nás triedna profesorka na gymnáziu poučovala. Snažila sa nám dávať aj rady do života. "Dievčatá, ste vo veku kedy máte spoznávať chlapcov, priateliť sa s nimi, porovnávať a nie sa viazať. Zabávajte sa, ale verte že na vážne známosti máte ešte času dosť. Rozumiete?" " Áno, pani profesorka," odvetili sme zborovo a usmievali sa popod fúzy.
Bola som len druháčka a páčil sa mi. Veľmi. Jasné, že sa mi páčili mnohí, písala som si tajný denník, zaznamenávala si kedy sa ktorý na mňa usmial alebo tak "inak" pozrel, kedy a ako so mnou prehovoril. S dievčatami sme si o nich šuškali na chodbách cez prestávky, posielali im tajné lístočky. Keď to už s nejakou vyzeralo dosť zle, vyslali sme pátraciu skupinu, ktorá mala zisťovať jeho meno, či má babu alebo v poslednom čase mal, jeho vek, výšku, ... A keď bola tá dotyčná už fakt zúfalá, jednoducho sme šli za ním a povedali sme mu ako sa veci majú a či s ňou pôjde do kina.
Často to končilo trapasmi, hádkami, ale v tom veku sa z toho človek akosi rýchlo pozbiera a zanedlho príde na scénu zas nový objav a história sa opakuje.
Páčil sa mi. Nevedela som povedať presne čo sa mi na ňom páčilo. Predtým sa mi páčili jeho oči, iného postava, ďalšieho zadok a široké ramená. Tento bol iný. Mal okolo seba akési kladné magnetické pole a ja som sa cítila ako záporná magnetka. Samozrejme, že sa toho ujali moje kamošky, lebo som chcela vedieť ako sa volá. Postupovalo to rýchlo a ako inak skončilo trapasom. V ten deň som mu napísala poslednú sms, vymazala jeho číslo a do denníka si napísala, že už v živote nebudem robiť takéto hlúposti ohľadne chlapcov.
A skutočne som to dodržala. Pomáhala som kamoškám riešiť ich problémy so vzťahmi, no ja som sa akosi uzavrela. Skončilo to tak, že som mamine pravidelne rumázgala v kuchyni, že som škaredá, že ma žiadny chlapec nikdy nebude chcieť. Vtedy mi povedala jednu veľkú pravdu: "Nemôžeš takto nad tým rozmýšľať. Uvidíš, že láska príde keď to budeš najmenej čakať." Nesúhlasne som vtedy pokrútila hlavou a rozrevala sa ešte viac.
Dnes musím uznať: "Mami, áno, opäť si mala pravdu."
Ležala som na chirurgickom oddelení, trápila sa nad tým ako dobehnem zameškané učivo po návrate domov, keď mi pípla sms. Neznáme číslo a čudný text. Ja som si síce jeho číslo vymazala a snažila sa zabudnúť, ale on mal po celý ten čas moje číslo uložené.
Dnes ako študentka medicíny vlastne ani žiaden nočný život nemám. Mám úzky okruh priateľov, väčšina sú tiež medici. V zahraničí som bola len pár krát. Myslím, že to spočítam prstami na jednej ruke. Boli to väčšinou školské výlety. A to do toho "zahraničia" rátam aj Poľsko a Maďarsko. Mám viacročný vzťah založený na už spomínanom magnetizme a nemám pocit, žeby sa naše póly vybíjali. Práve naopak. Už druhé leto trávim v Košiciach, aby sme boli čo najviac spolu. Len pár stovák kilometrov vzdialená od Hollywood-u. A zamilovaná a šťastná ako nikdy predtým.
Teraz mám nové sny. Úspešne doštudovať, založiť si rodinku, cestovať spolu na dovolenky k moru a raz keď nám tie ratolesti vyletia z hniezda možno obletieť aj celý svet.
